Ako sme vznikli...

Ako sme sa hľadali...

Ani neviem, či sme sa až tak veľmi hľadali, lebo často mám pocit, že my sme sa hneď našli...

Ešte predtým, ako sme začali hrať divadlo, sme boli mladí: spievali sme v zbore, nadväzovali sme mládežnícke kontakty na občasných speváckych súťažiach /aj tam sme si občas trúfli/, chodievali sme na chaty, teda tak, ako to býva zvykom v čase, keď človeku neprekáža, že na chate netečie teplá voda, prípadne netečie tam voda vôbec. Už vtedy sme však boli zvláštni minimálne tým, že sme sa nezvykli opíjať, ale vypĺňali sme si čas inak. A keď sme si na možnosti vypĺňania voľného času zvykli, hľadali sme nové. Tam to asi prišlo.

A tak padol návrh: čo keby sme hrali divadlo...

Samozrejme, nie každý sa cítil dostatočným exhibicionistom na to, aby sa postavil na javisko. Preto sme hľadali niečo, čo by sa dalo robiť na javisku a čo by mohli robiť aj tí, ktorí sa tak akosi menej pokladali za hercov.

A vymysleli sme si divadlo, v ktorom sa nerozprávalo a ak boli potrebné nejaké hlasy, jednoducho sme ich nahrali – vtedy na magnetofónovú pásku /pre mladších: to bolo pred cédéčkami a MP3 playermi/. Dokonca sme aj mixovali zvuky. Na magnetofónovú pásku. Bez počítačových programov, len tak, na prvý šup. Zábavné bolo najmä, keď sme museli „trafiť" do hudobného motívu /to sme aj bez hlbšieho hudobného vzdelania tak nejako cítili, že teda: „tam by sa ten text mal začať"/. Dnes, keď už striháme a skladáme pohodlne všetky zvuky pri stole a vieme „trafiť" do hudby na sekundu presne, začínam nechápať, ako sme to vlastne dokázali.

Ozaj, ako?

Ako sme dokázali zohnať handry, drevo, železo, všetky tie rekvizity, ktoré dnes nemáme ani kde skladovať?

Preto tvrdím, že sme sa veľmi ani nehľadali, jednoducho sme sa takí našli. Šikovní nadšenci, ktorí dokázali z domu vyniesť tak, aby rodičia nevideli a chápaví rodičia, ktorí nenadávali, keď na javisku spoznali vec, ktorú doma neúspešne hľadali dva týždne. Uvedomujem si, že niektoré rekvizity sú staré viac ako desať rokov a „účinkovali" takmer vo všetkých predstaveniach. Niektoré kusy majú aj svoje mená: Látka Tatry, Marika /už z nej odpadli všetky gombíky/, Zuza /stratila sa spodnica/, Šatka mojich sestier... Ono to môže niekomu pripadať infantilné, môže, ale treba mať na pamäti, že vtedy, keď sme začínali, najstarší z nás mali 18 rokov a nemali sme poňatia o tom, ako pozháňať financie, nik z nás predtým nerobil s divadelnou technikou ( ktorú sme navyše nemali), slovo „grant" bolo v Slovníku cudzích slov a nevedeli sme, že tam je a tak môžem okrídlene konštatovať, že sme začínali naozaj z ničoho.

Jedno sme však mali – odvahu, ktorú možno prísnejšie nazvať aj drzosťou.

Dosť odvážne bolo vystúpiť pred ľudí v silonkách a kockovanej košeli a nazvať to kostýmom a keď sme sa pred tých ľudí postavili takto v kostole, mohlo to vyzerať až drzo. Rovnako drzo sme ignorovali tých, ktorí sa nás snažili presvedčiť, že „toto ľudia nepochopia". A dobre, že sme ignorovali, lebo „ľudia napokon vždy pochopili".

My sme si dokonca vymysleli na tento náš zvláštny druh javiskovej sebarealizácie aj termín, ktorý znesie všetko: voľná scénická kompozícia. A tak sme si komponovali náboženské udalosti, historické príbehy a iné.

I prišiel text.

Veľký pokrok: hýbať sa a pri tom hovoriť. Forma – samozrejme – zostala: voľná scénická kompozícia. Teda čokoľvek, na čo sa dá dívať a niekedy to má aj dej /väčšinou/. A to robíme dodnes. Na javiskách, v kostoloch, v uliciach i na kežmarskom hrade. A ľudia zatiaľ chápu. A, chvalabohu, aj sa chodia dívať. Občas nám povedia, že sme zasa niečím prekvapili. Niežeby nás to netešilo, ale nepovedal by som, že potrebujeme prekvapovať. Stačí, ak diváci prídu. A budú chcieť prísť opäť. Lebo divadlo máme radi. Ale najradšej máme divákov.

• Marcel Hanáček